Uncategorized

Spoznali sa v čase, ktorý nebol náhodný.
Nie včera, nie dnes – ten čas bol záhadný.
Niečo ich ťahalo, neviditeľné, nemé,
ako keď ti niekto zaklope na plece – a pritom sa ťa nedotkne.

Niektoré duše sa poznajú skôr, než majú meno,
skôr než dostanú oči a dotknú sa zeme.
Sú ako závan snov zo života, ktorý si ešte nežil –
a predsa ho pamätáš, keď ju stretneš.

Niektoré svetlá sa nehľadajú –
nájdu sa, aj keď si svet zhasne.
Ich pamäť je hlbšia než tieň storočia –
a keď sa stretnú, spomenú si na všetko.

Keď sa na ňu pozrel, nevidel len tvár –
videl spomienku, ktorú si nikdy neuvedomil, že nosí.
Ona v ňom cítila ticho, čo jej duša dávno volá,
nie slová – ale niečo, čo sa domovom volá bez mena.

Bola ako zázrak, pri ktorom stíchol celý vesmír,
prítomnosť, čo večnosť v tichu prepísala… a dostala meno. Tvoje.
Budúcnosť stratila tvár, okamih zrazu zmĺkol,
v ňom som prvý raz nebol nikým, a pritom celkom sebou.

Našiel som ťa v tomto svete, v tomto čase,
nechcem ťa ďalej hľadať, budúcnosť prestala byť dôležitá.
Len sa usmeješ — a celý svet zrazu dáva zmysel.
A možno… aj ty hľadáš niekoho, kto si spomenie na teba skôr, než ty na seba.
Potom pochopíš… Prečo som prestal hľadať.

To, čo medzi nimi zažiarilo, nebolo zo sveta dneška.
Nebola to túžba, čo sa rodí z očí, ale z duše.
Bolo to niečo staré. Niečo, čo sa len rozpomína.
Ako rieka, ktorá vie, kam sa vráti, hoci nikdy neodišla.

Ich ticho… nieslo prach vekov. Hádky… ako odraz predkov.
Ozveny ciest, čo kráčali v iných časoch, iných kožiach.
Ich láska – bola ako prvý nádych po storočí,
ako dych samotného stvoriteľa, ktorý sa vrátil medzi ľudí – len kvôli nim.

Ich ticho… nieslo prach vekov. Hádky… ako odraz predkov.
Ozveny ciest, čo kráčali v iných časoch, iných kožiach.
Ich láska – tá bola ako prvý nádych po storočí,
ako dych samotného stvoriteľa, ktorý sa vrátil medzi ľudí – len kvôli nim.

Toľko náhod… až sa všetko zladilo v smer.
Nie zázrak, len vesmír, čo spomenul si nás predtým.
Prišla si ku mne — bez slova, len v tichosti,
a jemne si mi zaklopkala na plece. V reči večnosti.

Čas čakal, až hlavu skloniť musel.
Nie zázrak, len vesmír, čo spomenul na nás predtým, 
než si pristúpila ku mne bez slov, len v tichosti,
a poklopkala ma na plece, v jazyku večnosti.

Sila, ktorá spája a presahuje hranice času.
Venované tým, ktorí prestúpili hranice času a znova sa našli.