Zraniteľnosť

Zraniteľnosť nie je slabosť

Veľa ľudí si tieto dva pojmy pletie. Sme vychovávaní v presvedčení, že ak prejavíme city, priznávame chybu alebo ukážeme svoje slabé miesto, znamená to, že sme automaticky slabí a potrebujeme cudziu pomoc. 

V skutočnosti je to presne naopak. 

Slabosť je útek, rezignácia, neschopnosť čeliť realite. Zraniteľnosť je odvaha odložiť masku, riskovať odmietnutie, otvoriť sa pravde. Práve to je podmienkou rastu. Odvaha byť zraniteľný nie je známkou slabosti, ale vnútornou silou, ktorá umožňuje posun dopredu.

Ako sa to prejavuje v bežnom živote?

Obranné mechanizmy si nosíme všade so sebou, aj keď o nich často nevieme. V práci sa môžeme držať svojej pravdy za každú cenu, len aby sme nepôsobili nekompetentne. Následkom je napätie v tíme a stratená dôvera kolegov. Vo vzťahu tvrdohlavo trváme na svojej pozícii, lebo priznať chybu by znamenalo priznať slabinu. Výsledok? Partnerský dialóg sa mení na boj, nie na spoluprácu. V rodičovstve chceme mať všetko pod kontrolou, pretože nezniesť neistotu je pre nás ťažké. Dieťa však tým stráca priestor skúšať, robiť chyby a učiť sa. Tieto mechanizmy nás možno chránia pred krátkodobým pocitom ohrozenia, no dlhodobo platíme cenu v podobe napätia, stagnácie a rozpadu (nenaplnených) vzťahov.

Prečo to robíme? 

Naše obranné reakcie nie sú „chyba osobnosti“. Sú to prirodzené reakcie mozgu na bolesť a strach, ktoré sme si osvojili v detstve. Vtedy nám pomohli prežiť. Keď sa však na ne začneme spoliehať aj v dospelosti, prestanú byť užitočné a začnú nás brzdiť. Mozog nás chce ochrániť, ale zároveň nás uzamkne v pancieri, z ktorého sa nemôžeme rozvíjať. 

Rast vyžaduje spomalenie 

Dnes všetci hľadáme rýchle riešenia ako prekonať strach, ako sa posunúť ďalej, ako rásť bez nepohodlia. Lenže rast je často pomalý a bolestivý proces. Znamená vydržať chvíle neistoty, priznať si vlastné limity, zniesť nekomfort, ktorý prichádza spolu so zraniteľnosťou. Keď si dovolíme spomaliť, odložiť masky, paradoxne práve vtedy prichádza skutočný posun. 

Otázka pre teba 

Možno sa teraz oplatí na chvíľu zastaviť a spýtať sa sám seba: Kde vo svojom živote dnes nosíš pancier? A čo by sa stalo, keby si ho aspoň na chvíľu odložil? Táto jednoduchá otázka dokáže otvoriť priestor pre nové uvedomenie… A možno aj pre odvážny krok k vlastnému rastu.

Nebojte sa byť zraniteľným, zraniteľnosť nie je slabosť. Je to nový odrazový mostík. Ak sa cítiš zranený, či je to zo vzťahu alebo inej situácie, otvor rany, pusti von hnisavú bolesť, vyčisti zo seba všetko čo bolí. Uzatvor ranu – odlož masku. Aj tá najväčšia búrka a bolesť raz skončí a na konci to nebude bolieť donekonečna. Komu na tebe skutočne záleží, ten ťa nebude hodnotiť ako slabého.
-R-

Aké typické vzorce tráum,  obranných mechanizmov sa u partnerov vo vzťahoch objavujú

• Nutkanie mať vždy pravdu – môže byť dôsledok detstva, kde nebol priestor pre slobodný názor, alebo kde bolo priznať chybu nebezpečné. 
• Strach z opustenia / silná kontrola – vychádza z neistého pripútania, často keď dieťa nemalo stabilnú oporu u rodiča. 
• Zatvrdnutosť, chlad, odmietanie zraniteľnosti – obrana pred starou bolesťou, keď otvorenosť v minulosti viedla k zraneniu. 
• Perfekcionizmus alebo tlak na výkon – reakcia na podmienenú lásku („máš hodnotu len keď si úspešný/poslušný“). 
• Konfliktnosť alebo útek do ticha – mechanizmus na zvládanie napätia, ktorý sa vytvoril v rodinnom prostredí